Dvere v kúte sveta | Ako som začala písať príbehy
Tigre, králiky a Karlov most
Moju prvú rozprávku som vymyslela ako trojročná. Možno ešte trochu mladšia. Bola o dome, kde bývali králiky a tigre a Barborka… viac vám nepoviem. Nepamätám si ju. Mamka mi vtedy nie celkom rozumela (nedivím sa), tak tento skvost príbehov upadol do zabudnutia.
Nie však moje nadšenie z príbehov, nech boli v akejkoľvek podobe. Mala som tak štyri – päť rokov, keď sme sa na chvíľu presťahovali do Prahy. Jedného dňa sme v škôlke robili pečiatky zo zemiakov a pani učiteľka mi povedala, že máme pečiatkovať obrázok Karlovho mosta. „Víš Barunko, to je ten most, co jsou na něm sochy,” povedala mi, keď som nepochopila zadanie.
Úprimne, nepamätám sa, čo som jej odpovedala, ale muselo to byť niečo nadšené. Predstava, že idem pečiatkovať most, čo má na sebe sochy, jediný most so sochami čo som poznala, ma úplne fascinovala. „Bára ještě neviděla Karlův most, co?” pýtala sa učiteľka ten deň s chápavým úsmevom mojej mamky. „Ale videla,” odpovedala jej s rovnakým úsmevom. Príliš dobre poznala moje štvorročné ja, fascinované celým svetom okolo.
Toto som ja asi tak štvorročná. Presne takto ako sa tam tvárim, som sa veľmi často cítila. Mala som naozaj šťastné detstvo. V týchto spomienkach teraz vidím prvé kroky ku začiatkom písania. Príbehy boli proste so mnou stále. A ešte vždy so mnou sú.
Vždy to začína pocitmi
Poznáte ten pocit, že niekde vo vás vnútri je niečo, neviete presne čo, ale ste si stopercentne istí, že kým to nedáte von, nebudete skutočne šťastní? A netušíte ako sa ku tomu dostať?
Stalo sa vám, že ste niečo chceli tak strašne veľmi, že ste nevedeli nájsť odvahu spraviť čo i len jeden krok ku tomu, aby ste to dosiahli zo strachu, že to nevyjde a vám sa zrúti ten krásny bublinový zámok fantázie?
A mali ste niekedy pocit, že vás život oklieštil o všetky ostatné možnosti okrem toho strachu a nedal vám na výber?
„Kto chce splniť svoje sny, musí najskôr precitnúť.” Rudyard Kipling
Prvýkrát som sa takto cítila po návrate s Anglicka. Žila som tam rok a pol v malej komunite ľudí na severe Yorkshiru, na mieste, kde všetci namiesto „to sa nedá, lebo-” hovorili „a prečo to neskúsiť?”. Bola to malá dedinka, kde spolu žili ľudia s rôznym postihnutím (často mentálnym) a ľudia bez postihnutia a každý pracoval tak ako vládal. Pracovali a žili sme v súlade s prírodou a so sebou navzájom. Odtiaľ som sa vrátila do mesta, kde sa ma niekoľko ľudí nezávisle od seba pýtalo, „Prečo si sa sem pre pánajána vrátila? Veď tu ťa nikto nepochopí.”
Ja som však prišla domov. Vedela som, že aj napriek tomu, že vidím svet inak ako väčšina ľudí okolo mňa, tu je moje miesto. Cítila som, že sem síce nezapadám, ale patrím. A všetko vo mne volalo po písaní napriek tomu, že zakaždým, keď som si sadla a vzala pero a papier sa vo mne skrútili vnútornosti od strachu. Musela som to skúsiť, aj keď som nemala ani poňatie ako na to.
Prečo nie?
Máločo sa vyrovná sile túžbe a snom. Aspoň podľa mojich skúseností. Ja som stála na začiatku v mojom rodnom meste, kde som sa necítila vítaná, sama, bez peňazí, s minimálnou prácou. A predsa som vedela, že to je presne priestor, kde mám byť. Že presne sem patrím a presne tu mám začať písať.
Netušila som, ako ďalej. Na životopisy mi nikde neodpovedali, nevedela som vymyslieť nič iné, len písať. Naučiť sa o tom ako všetko, čo len viem a proste to skúsiť. A po polroku intenzívneho študovania a písania cvičení a krátkych príbehov… prišiel Adam.
Neviem ako to robia ľudia, ktorí nevlastnia psa, ale ja, keď si potrebujem prečistiť hlavu idem venčiť. Pokiaľ neprší, Sára (môj pes) ani neprotestuje. A presne na takejto prechádzke som stretla hlavného hrdinu môjho príbehu. Proste som ho v myšlienkach videla kráčať po chodníku s kapucňou na hlave. Chlapca, ktorý nikam nezapadol a strašne túžil byť normálny. Myslím, že aj jeho prekvapilo, že sa tam objavil.
Ako vznikol Stromoroh
“Vymyslela som krajinu pre ľudí, ktorí rovnako ako ja nevedeli nájsť svoje miesto v striktných pravidlách mesta. Ak by ste o nich chceli vedieť viac, pozrite sa tu.“
Vďaka nemu som napísala moju knihu. Písala som ju pre všetkých, ktorí nezapadli. Tak ako ja. Tak ako on. Pre všetky tie zvláštne duše, ktoré nie sú pochopené, pri ktorých všetci krútia hlavou a pýtajú sa, kto kde spravil chybu. Pre všetky deti, ktoré sú ohromené svetom okolo, ktoré vidia trochu viac, alebo len inak ako ostatní. Pre tých, čo majú pocit, že na to, aby „boli normálni” by museli obetovať takú časť seba, ktorú majú najradšej.
Vymyslela som krajinu pre ľudí, ktorí rovnako ako ja nevedeli nájsť svoje miesto v striktných pravidlách mesta. Pre tých, ktorí radšej pohladkajú túlavú mačku ako pôjdu nakupovať do auparku. Pre všetkých ktorí ako ja vedia aké to je nepatriť niekam, no aj napriek tomu v hĺbke duše cítiť, že presne tam, na tej pôde, kde nie sú vítaní, kde sú nepohodlní a kde sa nehodia, že presne tam je ich miesto.
Ako som teda začala písať?
“Ak by ste sa na knižku chceli pozrieť bližšie, dá sa to tu.“
Nikdy predtým som nič nechcela tak veľmi ako písať. Nikdy som pre nich nebola ochotná toľko vecí zmeniť a ísť tak ďaleko. Našla som v sebe sebadisciplínu, ktorú som nikdy nemala. Každý deň som sa prinútila vstať, spraviť si kávu a sadnúť si s mojím notebookom do knižnice medzi budúcich právnikov a lekárov a písala som. Niekoľko hodín. Každý deň som prečítala, alebo pozrela video o tom, ako na to. (Pre tých, ktorí hľadajú videá na túto tému odporúčam youtube kanál Write about dragons.)
Zistila som, že tvrdá práca naozaj nesie ovocie. Už viem, že každá životná prekážka sa dá poraziť. Každá. Aj lenivosť, aj strach, aj nedostatok vedomostí. Všetko toto som už raz porazila. A kto mi neverí, mám knižku ako dôkaz.
Na začiatku
Na to, kedy sa človek stáva spisovateľom je veľmi veľa teórií. Niekto povie, že je to keď napíšete knihu. Niekto vás nebude považovať za spisovateľa, kým vám nevyjde niekoľko bestsellerov. No ja verím, že človek sa stáva spisovateľom v momente, keď sa rozhodne, že chce príbeh, hocikarý príbeh, zaznamenať slovami na papier. Ešte sa môže stať, že sa ich rozhodne dať do veršov, to potom bude básnikom. Alebo ich namaľuje a stane sa maliarom. No faktom ostáva, že samotný proces z neho robí spisovateľa, básnika, alebo maliara.
Preto vám môžem povedať, že som spisovateľkou už dlho. A je dosť možné, že aj vy ste, len ste o tom netušili. A možno je to paradox, no napriek tomu, že som dlho spisovateľkou, stále som len na začiatku. Ako je to možné?
Stále plávaj. Teda kráčaj. Vlastne píš...
Myslím, že to súvisí s tým, že celý proces písania sa skladá z mnohých začiatkov. Najprv vymýšľate, kde a ako sa bude príbeh odohrávať, s akými postavami, potom ho začnete písať, potom ho začnete upravovať (a začnete znovu a znovu), pošlete ho do vydavateľstiev, ak vám ho schvália, znova začínate, a keď vyjde, hádajte čo? Stojíte na začiatku.
Nedajte sa odradiť začiatkami. Celá cesta je pred nami ako nová kniha, ktorej koniec ešte nepoznáme. A možno si na cestu zabudneme zbaliť vreckovku, možno padáme dolu zajačou norou, alebo možno… sme práve nechtiac otvorili dvere do inej krajiny. Príbeh je pre nami. Ak neprestaneme kráčať, jedného dňa sa dostaneme inam. A možno… to bude len ďalší začiatok.
Nech je to ako chce, ten príbeh určite stojí za napísanie, nemyslíte?
Listy od Bašky
Poznáte tie zimomriavky, keď Vám príde list do schránky? Prihláste sa sem, a z času na čas Vám príde Jeden taký zimomriavkový list do emailu.
Vždy budete vedieť, čo je nové v Kúte sveta.
