Blbá kanvička, alebo ako spomaliť a nerozliať kávu

Vlastním zlý kávovar. Teda skôr “moka kanvičku”, ako sa tomu hovorí vo fajnšmekrovských kávokruhoch, aj keď u nás doma ju voláme radšej koťogo. To je z maďarčiny a vraj je to podľa toho, že keď v ňom buble káva tak to znie ako “koťogó”. (No čo ja viem, mne to znie skôr ako bľbľbľbľubľobľ. Ale uznávam, to sa ťažšie vyslovuje.) To moje koťogo má však nejaký zlý ten zobáčik, z ktorého lejete kávu. Vždy z neho tečie a značná časť kávy skončí na linke namiesto hrnčeka.

Je to dosť odveci, obvykle keď si robím kávu, tak sa ponáhľam a ešte to musím po sebe utierať… no proste. Kto má mať čas ešte aj na toto?

To by ma nikdy nenapadlo, ale-

Zjavne teraz… my všetci. S koronavírusom prišlo okrem hrozby, paniky a ekonomickej krízy aj kopec času. A to nie len takého nejakého času, ale času, kedy by sme mali byť doma, samy (alebo len s najbližšou rodinou) a vychádzali von len v najnutnejšom prípade. A to nie u nás… ale všade. Celosvetovo.

Napadlo by vás niekedy, že budeme tak prinútení oddychovať? Ja som z toho priznám sa, dosť mimo. Ešte nikdy som niečo také nezažila. Príde niečo, čo zastaví celý svet? Každý je doma? Sám so sebou (alebo svojimi najbližšími)? Keby sa mi toto nedialo už od januára, asi aj ja panikárim.

Je to kvôli spoločnosti? Alebo znečistenenému ovzdušiu? Alebo kvôli… mne?

Totiž tento rok sa moje zdravie rozhodlo, že mi nedovolí ponáhľať sa. Polovicu januára som bola doma (stratila som hlas) a na konci februára som ho stratila znovu. Či som chcela, alebo nie, musela som ostať doma.

Zo začiatku som sa tešila. Veľmi som si priala mať viac času na moju tvorbu (ako knižnú, tak aj virtuálnu) a ten čas prišiel. Takmer sám od seba. 

Čo s načatým dňom

Využiť ho však produktívne je druhá vec. Možno to máte inak (a zo sociálnych sietí a youtubu mám pocit, že takých ľudí je väčšina), ale ja keď mám pred sebou celý voľný deň tak moje prvé myšlienky sú hmm ako si oddýchnem?  Spravím si niečo fajné, vystriem nohy na posteli a pustím si film. Alebo seriál, čo je horšie, lebo ten má viac dielov. A málokedy len jednu sériu. :/ A za celý deň spravím hádajte čo.

Aj napriek tomu všetkému, vo vnútri cítim zmierenie. Zrazu nemôžem utekať. Nemám kam. A zisťujem, čo všetko mi uniklo. Na okne mi rastú priesadky a môžem vidieť každý nový lístok, ktorý vyrastie. Môžem čítať knihy, ktoré som “zdedila” od Mišky a vychutnať si ich. (Miška má super vkus na knihy). Ráno si môžem spraviť šálku bylinkového čaju a ponoriť sa do príbehu, ktorý píšem. Teraz môžem. Teraz mám čas.

Pomalý kávovar

Skúšali ste niekedy liať kávu do hrnčeka veľmi pomaly? Do ruky chytíte ešte teplé uško kávovaru, z ktorého sa už linie vôňa čerstvo uvarenej kávy… len trochu nakloníte celú kanvičku. Tenký pramienok žblnkne o dno hrnčeka a vy sa mimovoľne nadýchnete trochu hlbšie ako obvykle. Mmm, či chcete alebo nie, kútiky úst sa vám trochu dvihnú nahor.

Ja som to dnes skúsila. Pravdupovediac tesne predtým ako som začala písať tento blog. A predstavte si, nevyliala som ani jedinú kvapku. 

Možno zajtra sa mi podarí sledovať slnko ako vychádza na oblohu. Možno priesadky znova trošinku narastú. Možno v príbehu objavím novú zápletku, o ktorej teraz nemám ani potuchy. A možno… možno to celé má väčší zmysel, ako sa na prvý pohľad zdá. 

Ešte že mám “pomalý” kávovar.

Aj Vy máte radi ten pocit, keď Vám príde list? Prihláste sa tu a ja Vám raz do mesiaca jeden pošlem. Jeho obsah je listové tajomstvo, ktoré nájdete len v emaili!

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *