Keď príbehy šumia |Päť pé: Príjemné Povinnosti Porotkyne a Pisateľky Príbehov
Zdravím knihomoľov a románo/poviedko/príbehopiscov,
Tento článok je predovšetkým pre Vás. Je o tom, ako som sa stala porotkyňou literárnej súťaže. Volá sa Šumenie a ak navštevujete základnú školu, je dosť možné, že ste už o nej počuli. Ak nie, nevadí. Ja vám o nej dnes porozprávam, takže sa dozviete tak či tak. 🙂
Možno ste sa už niekedy zúčastnili literárnej súťaže. Ja… asi tiež. Niekedy na základnej škole. Myslím… No priznám sa, nepamätám sa. Nie som veľmi súťažijný typ, také to „byť najlepší zo všetkých” ma vždy viac stresovalo ako poháňalo vpred. A neskôr keď som bola staršia som sa predovšetkým bála, že zlyhám a stratím motiváciu písať, čo je celkom náročná vec na získavanie späť. Ten strach je určite jeden z dôvodov, rpečo mi tak dlho trvalo kým som sa ku písaniu nakoniec odhodlala. Možno keby som v detstve šla do viacerých súťaží… ktovie. Možno by bolo všetko inak.
Tak či onak, hodnotiť príbehy iných ľudí a predovšetkým detí je riadna zodpovednosť. Čo keď spôsobím, že písať prestanú?
Kto za to môže
Mala by som začať od začiatku. A tam nájdete občianske združenie Úlet. V sekcii „O nás” sa o nich dočítate: Občianske združenie Úlet sa venuje mediálnej výchove, tvorivému písaniu, umeleckej tvorbe, aktivitám v oblasti športu a dobrovoľníctva v Košiciach už od roku 2005. Pravidelne realizujeme súťaže, kreatívne workshopy a kurzy pre deti a mládež, pre rodičov s deťmi a školské skupiny, podporujúce rozvoj zručností, tvorivosti, umenia a sebauvedomenia vo vzťahu ku spoločenským problémom.
Tí majú ale široký záber, čo?
Ja som mala tú česť hlavne s Alenkou Štrompovou, ktorá je predsedníčkou tohto združenia a zároveň veľmi nadšená pani učiteľka na ZŠ Ľ. Fullu v Košiciach. Je to pani učiteľka na správnom mieste. Takú by som chcela mať, kebyže môžem teraz študovať základnú školu. Čo bol aj dôvod prečo ma veľmi poctilo, že ma poprosila, či by som neohodnotila niektoré práce. Ako by som mohla povedať nie?
Ale dnes nebudem oznamovať víťazov. Tí už vedia, že vyhrali a hlavne, naozaj verím, že pri umení to nie je o výhrach. Aspoň nie tých diplomových. Ak by ste však chceli vedieť, čo som im vravela, tak tu je môj prejav pre nich. A tu je prejav aj druhého porotcu pána básnika Valentína Šefčíka, ktorý hodnotil poéziu.
Rada by som dnešný článok venovala radšej oslave písania. A hodnotenia príbehov. Lebo myslím, že aj jedna aj druhá časť je dôležitá a svojim spôsobom krásna. S tým sa dostávame ku tomu, čo je:
Príjemné
Príjemné je byť na strane porotcu a nemusieť bojovať s vlastným „vnútorným editorom”. Príjemné je povedať si toto sa mi páči a toto nie, pokiaľ to, čo hodnotím nie je moja vlastná práca. Možno je to tým, že som sa celý život toho hodnotenia tak obývala.
Lenže keď napíšete príbeh (čo je celkom dlhý proces a dúfam, že sa mi o tom podarí raz napísať aj nejaký ten blogový seriál), ten pocit, keď ho po sebe čítate a keď vám vyjde knižka, ten je – euforický. Hodnotiť je síce jednoduchšie a na prvý pohľad príjemnejšie, ale nič sa nevyrovná pocitu hotového príbehu. No kým vznikne ten, tak tomu predchádzajú:
Povinnosti
To býva zádrhel číslo jedna. Aké povinnosti má spisovateľ? A aké porotca? Začala by som tým porotcom. Skutočne verím, že hodnotenie akéhokoľvek umenia je z väčšej časti subjektívna záležitosť. Áno, môžem sa pozrieť na to, koľko je tam gramatických chýb, áno, dokážem ohodnotiť nejakú tú štruktúru príbehu, ale na konci je to o tom, či ma príbeh oslovil alebo neoslovil. Ach, to sa nepriznáva ľahko.
A spisovateľ? Ten má povinnosť povedať svoj príbeh, aj za cenu toho, že sa nebude všetkým páčiť. Aspoň podľa mňa. Naozaj verím, že každý príbeh, ktorý sa derie na papier sa tam derie preto, lebo niekde vonku je niekto, kto ho potrebuje počuť. A možno chvíľu potrvá, kým sa ku tomu pravému človeku dostane. Ale ak je pravdivý, tak raz dorazí tam, kam patrí.
No hovoriť pravdu, patrí medzi hlavné povinnosti nielen spisovateľa, ale aj:
Porotkyne
Tak aj napriek všetkým zádrhelom, nakoniec som ako porotkyňa musela nejaké práce vybrať. Aby som však deti nenechala ako jediné v náročnej situácii (a dala im aj možnosť na oplátku niečo zhodnotiť na mne), prečítala som práce, ktoré som ocenila prvým miestom, na video. Vážne, aha tu:
PS: musím priznať, že som sa celkom hanbila natočiť sa na video. Ešte som to nikdy predtým nerobila. Prekonávať sa je však dôležité pre život
Pisateľky
Je to krásne vrátiť sa ku mojim príbehom. Som nesmierne vďačná deťom, že sa so mnou podelili o tie ich, a ešte raz ďakujem občianskemu združeniu Úlet, ale teším sa, že teraz sa vrátiť k písaniu tých mojich.
A čo všetci tí pisatelia, ktorí nedostali žiadne miesto? Milí pisatelia, pre vás mám jedno tajomstvo. Ani ja nemám doma ani jeden diplom z literárnej súťaže. Oni síce potešia a je super skúšať písať príbehy, cibrí sa na tom pisateľské remeslo, ale to nie je všetko. A nie je to ani to hlavné. Hlavné je to, že sedíme za stolom a píšeme, čo cítime, že sa z nás derie von. Vlastne, nemusíme sedieť za stolom. Ani sedieť nemusíme, ak sa vám lepšie píše nejako inak. Napríklad dolu hlavou. Ale to ja vydržím len veľmi chvíľu. No sú rôzne spôsoby ako môžeme navštíviť krajinu
Príbehov.
A to je miesto, kde chodím, keď si potrebujem trochu oddýchnuť od sveta. A myslím, že to je miesto, kam chodíme my všetci perohryzci, knihomoli, či príbehohltači. Lebo nakoniec nech ten príbeh dopadne ako len chce, píšeme ho predovšetkým sami pre seba.
Držte sa milí moji, držte sa svojich príbehov,
Listy od Bašky
Poznáte tie zimomriavky, keď Vám príde list do schránky? Prihláste sa sem, a z času na čas Vám príde Jeden taký zimomriavkový list do emailu.
Vždy budete vedieť, čo je nové v Kúte sveta.
