Premena
Toto leto sa cítim ako had, ktorý zvlieka kožu. Alebo ešte lepšie ako kukla, ktorá sa mení na motýľa. Už cítim ako sa mi pomaličky rozprestierajú nové krídelká ešte stále pokrčené z toho tesného priestoru, kde sa doteraz tlačili. Už sú však von. A ja sa vraciam späť do sveta. Až mám chuť zakričať ako na ozvenu: AHÓÓÓJ! KDE STE KTO???
S novými krídlami to láka skúšať nové veci. A ísť na nové miesta. Alebo ísť na staré miesta nanovo. A tak som si spravila túru len ja sama na miesto, ktoré je relatívne blízko, ale poznala som ho len trochu. Bola to moja prvá fototúra, akú som kedy spravila. Bolo to prvýkrát, čo som šla len ja sama, s ťažkým batohom plným fototechniky, s malým psom a proviantom, ktorý som veľmi dúfala, že nám vydrží na celý deň. Och a vzala som ŠATY. Mám nové šaty, ak by ste chceli vedieť. Sú krásne. A sú červené. Farba, ktorú som doteraz takmer nenosila. Je to farba pre motýle, nie pre kukly.
Neviem, či ste niekedy boli v Malej Lodine. Šanca je, že nie. A že vlastne neviete, kde to je. A priznám sa, aj ja som tam skončila, lebo som si ju tak trochu pomýlila s Veľkou Lodinou.
Malá Lodina je dedinka učupená medzi strmými kopcami pokrytými krásnymi bukovými lesmi. Tvoria ju staré dedinské domy a lesné ticho. Ešte aj ten vlak, ktorý ňou prechádza, ide len raz za čas. Dá sa tam nadýchnuť hlbšie ako v meste. Jedného dňa budem bývať niekde, kde je takto. Ticho a voňavo a krásne a pomaly a dušuoslovujúco. Možno aj v Malej Lodine objatej kopcami. Možno ešte trochu ďalej.
Šli sme do kopca. Ono, nedalo sa veľmi ani inak. Mala som na mape vypozerané ako sa dostať na Hornádske lúky, ale nedostali sme sa tam. Podarilo sa mi totiž nevšimnúť si modrú značku, ktorá začala priamo pri stanici. Nakoniec som ju našla večer, keď sme sa vrátili na stanicu, tesne pred tým ako prišiel posledný vlak do Košíc. Našťastie. Také miesta by sme nevideli. a máme dôvod sa vrátiť :).
Lesná cestička, ktorú som namiesto toho vybrala nás na Hornádske lúky nedoviedla. Po čase sa nám pod nohami premenila na potok a potom na pŕhľavu a potom sme našli iný chodníček bez pŕhľavy a potoka a tak sme zmenili plány.
Kráčať starým lesom
Je to trochu strašidelné – stromy sú obrovské, pôda premočená a prevoňaná a cesty hlboké. Šli sme po kraji kopca, kde sme na jednej strane mali dva metre vysokú stenu z koreňov, hliny a húb a na druhej strane strminu dolu. Bola to stará cesta, z väčšej časti zasypaná vrstvou listov do ktorej som sa ja zabárala po členky a Sára po brucho. Niektoré huby boli jedlé – kuriatka na smotane som mala tri dni.
Duch lesa
Mojím cieľom bolo nájsť inšpiratívne miesta. A fotiť. Trochu písať. Chytať svetlo. Zachytiť krásne momenty.
Uprostred toho celého sa zrazu ozval zvuk gitary a spev. V lese, kde najväčšie stvorenie, ktoré som stretla bola dvojcentimetrová žaba niekto hral a spieval Míle a míle a Frankieho Dlouhána a všetky tie staré trempské pesničky, na ktorých som vyrastala. Nestretla som ho. Neviem, kto to bol. Len mi les doniesol jeho spev trochu ako zaklínadlo.
Od tohto výletu som sa na podobné potulky vydala ešte raz. A plánujem ďalšie. Nikde som totiž nenašla toľko inšpirácie, radosti a naplnenia ako v prírode. Nikde by som radšej nevyskúšala moje nové krídla.
Kým sa znova nestretneme, nech Vás Vaše krídla zavedú na magické miesta,
Listy od Bašky
Poznáte tie zimomriavky, keď Vám príde list do schránky? Prihláste sa sem, a z času na čas Vám príde Jeden taký zimomriavkový list do emailu.
Vždy budete vedieť, čo je nové v Kúte sveta.
