Prokrastinácia pri písaní (2/5)
Mýtus 2:
čo keď ma písanie prestalo baviť?
Strach z písania a úspech v písaní sú tajní milenci
Článok v skratke:
- Strata radosti z písania často nesúvisí so samotným písaním
- Úspech môže vyvolať väčší tlak a úzkosť pri písaní
- Za prokrastináciou sa skrývajú podvedomé presvedčenia o tom, či si „zaslúžime“ robiť, čo nás baví
- Riešením nie je vzdať sa, ale porozumieť svojim emóciám a pomenovať svoje strachy
- Dočasná strata motivácie je prirodzená a neznamená, že vás písanie prestalo baviť navždy
Ak chcete o prokrastinácii vedieť viac, zvyšok série nájdete tu.
V prvej časti série o prokrastinácii sme si vysvetlili, ako to je s prokrastináciou a lenivosťou. Lenže mi predsa odkladáme tie veci, do ktorých sa nám nechce. Keď nás niečo baví, ako napríklad písanie, prokrastinácia by nemala byť problém. Že? ŽE?!
OBSAH
Vždy ma bavili príbehy
Naučila som sa rozprávať veľmi skoro, už ako ročná som skladala (nie úplne zrozumiteľné) vety. Dôvod? Vymyslela som rozprávku, ktorú som chcela povedať mojej mamke. Príbehy som s radosťou počúvala, čítala, pozerala v telke, prvú knižku som písala aj ilustrovala v prvej triede.
Úspech by mal povzbudzovať
Keď som sa vrátila domov po roku a pol z Anglicka, napísala som knihu, ktorú som poslala do vydavateľstva. A oni ju vydali. A knižka sa predala. A vyhrala cenu. A ja som písala ďalej, ale zrazu sa ku tej chuti z písania pridalo ešte niečo. Úzkosť. Pochybnosti. Očakávania od seba. Čo keď to nebude dobré? Došlo to tak ďaleko, že sadnúť si ku písaniu sa stalo ďalšou prácou, do ktorej som sa musela nútiť. Začala som si klásť otázku – je možné, že ma písanie prestalo baviť?
Zmena spôsobuje stres
Odvrátená stránka úspechu
Úspech a hodnotenie nie sú ľahké na nosenie, hlavne ak vás nikto neučil ako na to. Málokto vám povie, že keď idete za svojím snom, tak sa zobudia všetky neistoty, ktoré pekne krásne spia vo vašom podvedomí a čakajú na dobu, kedy sa rozhodnete žiť inak, ako ste boli zvyknutí. Vtedy otvoria jedno oko a ak spravíte ďalší krok, zaútočia plnou silou a ani neviete ako, začnete sa písania báť.
Strachy v dlhodobom prenájme v mysli
Písaním sa nedá uživiť, musíš robiť veci lepšie ako doteraz, nikoho tvoj príbeh nezaujíma,… možno ste si už niekedy niečo také pomysleli. Možno nie, ale máte svojich tisíc a jeden myšlienok, ktoré vám dávajú „logické argumenty“, prečo je písanie zlý nápad. Och, nič nie je horšie ako logické argumenty…
Kým ich nevyhodíte, budú tam
Ak nás niečo baví, prenesie nás to cez prvé kroky. Možno prvé tri kapitoly. Nanajvýš päť. Fakt, že sa vám nepodarilo žiadnu knihu dopísať neznamená, že vás písanie prestalo baviť. Ono vás stále baví. Lenže skôr ako sa môžete spojiť so svojou motiváciou a nadšením, musíte sa povenovať svojim logickým argumentom „prečo nie“.
Čo s tým?
Tá správna otázka
Samozrejme, jedna možnosť je vzdať to. Je jednoduché povedať si, mám strach z písania, budem proste robiť niečo iné. No pokiaľ niekde v hĺbke cítite, že aj napriek všetkej tej prokrastinácii to nechcete vzdať, je dosť možné, že vaša prokrastinácia je len škrupinkou na väčšom probléme. Skúste sa sami seba opýtať:
Verím, že môžem robiť to, čo ma baví?
Odpoveď je v podvedomí
Znie to totiž nelogicky. Jasné, že chcete robiť niečo, čo vás baví, to predsa tvrdíte od svojej puberty rodičom.
Lenže, frázy, ktoré nám obíjali o hlavu celé detstvo, sa pekne krásne uložili do podvedomia, kde sa nedajú tak ľahko zmeniť. Znie vám povedome niečo ako:
- v práci treba drieť
- to čo ťa baví môžeš robiť ako koníček
- v prvom rade sa musíš uživiť
- nikoho predsa nebaví chodiť do práce
- do práce sa chodí robiť, nie zabávať
- pre krásu treba trpieť
- nič ti samé nespadne do lona
- ak niečo chceš, musíš sa premáhať…
Ak takéto presvedčenie sedí na zadnom sedadle vašej mysle, tak sa zapne pri každom zakopnutí pri písaní ako poplašné zariadenie.
A aký to vo vás vyvoláva pocit?
Je dôvod prečo sa túto pýta každý seriálový psychológ. Presvedčenia totiž žijú v našich hlavách len vtedy, ak vyvolávajú silné emócie, ktoré sme sa (bubny poprosím) neučili pomenovať. A viete jak je to s vecami, ktorým nepoznáme meno?
Ak vieš moje meno nechcem ťa...
Zamysleli ste sa nad rozprávkou Martinko Klingáčik? Kým tá úbohá dievčina nepoznala jeho meno, vedela síce upriasť zlato zo slamy, ale žila v dese, kedy ju vezme do podzemia so sebou…
Podvedomé presvedčenia fungujú podobne. Povedú nás po nejakom životnom chodníku, ktorý sme mysleli, že potrebujeme, ale za cenu, že náš z neho nepustí. Až keď to presvedčenie uvidíme a pomenujeme, tak sme schopní pracovať s emóciami, ktoré obsahuje.
Záver
Ak máte pocit, že vás písanie prestalo baviť, nebojte sa. Nie všetko, čo si myslíte, je pravda. Dovoľte si ostať v pocite „nebaví ma to“, dovoľte si na chvíľu nepísať. A pozorujte sa. Chýba vám písanie? Je veľká šanca, že áno. Prečo by ste inak čítali tento blog? Ste v pohode. Ste len ľudská bytosť.
Veríte na znamenia? Ak áno, tak sa poďte s nami pozrieť na ďalší mýtus…
Aké techniky pomáhajú vám s prokrastináciou? Podeľte sa o svoje skúsenosti v komentároch.