Treehugger wanted
| Príroda v živote a život v prírode

Mala som kedysi tričko s nápisom “Treehugger wanted” – “Hľadá sa objímač stromov”. Bolo moje obľúbené dlhé roky, čo je aj dôvod prečo ho už teraz nemám. Odišlo do textilných večných lovíšť spolu s mojimi červenými sukňonohavicami a bundičkou, ktorú som volala “Myší kožíšek”. Asi každý má nejaké obľúbené kúsky oblečenia – tieto boli moje. 

To tričko so mnou úplne súznelo. Nehovoriac že spôsobovalo veľa úsmevov, takých trochu silených. Dúfam, že vy nemáte takúto skúsenosť, ale ja som vo svojom okolí nikdy nemala veľa ľudí, ktorí niekedy objali strom. A ja som si nevedela predstaviť, že by som nikdy neobjala strom. Doteraz si neviem.

Na okraji mesta a prírody

Nie je jednoduché byť iná ako ostatní, ale nejako som si zvykla. Hlavne, príroda je pre mňa tak veľmi dôležitá, že som si nikdy, nevedela predstaviť, že vyjmem prírodu zo svojho života. A keď som strávila v Anglicku rok a pol na anglickom konci sveta (severný Yorkshire, ak chcete vedieť), kde som pracovala v záhrade takmer celú dobu, nebolo cesty späť. Neplánovala som to, ale po návrate domov mi bolo jasné, že mesto nie je pre mňa. 

Nie vždy sa veci vyskladajú presne ako si predstavujeme. Našťastie. Toľko som sa na tých nechcených cestách naučila že až. Jedna z múdrostí je napríklad aj to, že aj v meste sa dá mať prírodu celkom blízko. Naozaj veľmi blízko. Vlastne, môže s vami pokojne bývať. Na okne. A balkóne.

Moja jedlá záhradka

Snažím sa pestovať čo najviac jedlých vecí. Rada varím z čerstvej zeleninky a meste ju nie vždy zohnať. A tak skúšam. Šalát na balkóne vypestujete celkom úspešne, tohto roku skúšam aj hrášky a baklažány. Hrášky už kvitnú a baklažány majú zatiaľ asi päť centimetrov. No aj tak ma každý deň napĺňajú veľkou radosťou. Mám prírodu, ktorá mi rastie priamo pred očami. Jú.

toto je malinký baklažán

Niekto hovorí, že príroda pomáha zharmonizovať sa. Niekto chodí do lesa oddychovať, alebo cvičiť, niekto ráta každý krok na nejakej aplikácii, niekto nadmorskú výšku, ktorú prešiel. Ja sa v lese a v horách cítim v spojení. Neviem to inak nazvať. Ale cítim sa ako súčasť niečoho väčšieho. Dá sa tak cítiť aj medzi ľuďmi, aj keď je to pre mňa podstatne ťažšie. 

Kút na okraji svetov

Bývam v meste ale na okraji. Moje sídlisko je vlastne už slepá uplica, chodia sem len ľudia, ktorí tu bývaju. Bývam v prírode ale len na okraji. Les je stále aspoň polhodinu šľapania do celkom strmého kopca. A síce sa v tej prírode cítim viac doma ako v meste, práve teraz je toto najlepšie riešenie ako môže byť. A som takto šťastná. Veľmi šťastná. Tak veľmi, že zvyknem ľudí prekvapiť, keď im na “ako sa máš?” odpoviem “veľmi dobre” a je jasné, že to myslím vážne. Niekedy uvažujem, čím to je, že byť spokojný je taká rarita.

A toto hrášok 🙂

Možno je tá hranica medzi svetmi, ten kút sveta naozaj miesto kam patrím. Jednou nohou medzi ľuďmi a druhou… ktovie kde :). V prírode, v lese, v tom mieste, kde vzniká mágia. Niekde presne na tej hranici vznikajú príbehy. A keď sa poriadne zadívate, zistíte, že niektoré z nich už vypučali zo zeme. A niektoré už majú aj zopár centimetrov. Vidíte ich?

Aj Vy máte radi ten pocit, keď Vám príde list? Prihláste sa tu a ja Vám raz do mesiaca jeden pošlem. Jeho obsah je listové tajomstvo, ktoré nájdete len v emaili!

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *