Kto si myslíš, že si?

Pre tých, ktorí ma nepoznajú, rada by som vám potvrdila jednu vec, ktorú ste si už asi aj mysleli. Som celkom svojský človek. V mojich tridsiatich rokoch žijem v malom bytíku sama s jedným psom (a táto samota ma úžasne baví), čaj varím v čajníku nie rýchlovarnej konvici a na mini balkóne pestujem šalát a paradajky. Rada nosím dlhé sukne bez ohľadu na to, či sa práve nosia alebo nie a mám niekoľko veľmi blízkych ľudí, s ktorými si do dnešného dňa vykám a nemáme to v pláne meniť. Som iná. Nesťažujem sa na to, ani sa tým nechválim, len konštatujem. Vymykám sa mnohým priemerom a tak ako všetko, aj toto podlieha nejakým tým predsudkom. Alebo možno lepšie slovo je presvedčeniam. Jedno z nich je, že som taká lebo viem kto som. 

KTO SI?

Nikdy som nerátala, koľkokrát som povedala tú vetu “ja viem, kto som.” Alebo ešte častejšie – “ja viem, čo chcem.” A ani vám nebudem hovoriť ako často som tieto dve vety zamieňala. Akoby moje ja bolo vlastne len znôškou prianí a nejakých preferencií. Teraz ako to píšem si uvedomujem, že som to doteraz nepovedala nahlas. Toto presvedčenie len tancovalo niekde na hrane môjho podvedomia a žilo vlastným životom. Myslím, že keby som nepísala, tak na to ani nikdy neprídem. Ale ja milujem písať príbehy. A verím, že na to, aby som mohla niečo hovoriť, musím mať čo povedať. Na to predsa musím vedieť, kto som. Preto bolo fakt blbé, keď sa vo vnútri ozval taký malinký hlások, ktorý šepkal “Vážne? Vážne to vieš? Kto si skutočne… ako fakt KTO SI?”

POZNÁTE VNÚTORNÉHO KRITIKA?

Viete s písaním som sa naučila jednu veľmi užitočnú vec. V každom z nás existuje nemilosrdný kritik. Pri písaní ho počuť strašne nahlas. A to predvšetkým vtedy, keď píšete niečo, na čom vám záleží. Úplne prekrikuje tie úhľadne poskladané vety, vaše najobľúbenejšie opisy a hovorí “to si myslíš, že niekto bude chcieť TOTO čítať? Si sa zbláznila? Ak by existovala hviezdna rota spisovateľov, čo myslíš, kto by jej vládol? Presne tento tvoj opis!” 

Alebo nájdete vo svojom prvom (druhom, treťom…) nečistopise slovo, ktoré máte v odseku niekoľkokrát. Vašu konštruktívnu snahu to napraviť, hneď zmätie zo stola: “Výborne Baši, piaty ročník základnej školy. Presne tento si práve nezvládla. Tlieskam tvojej ‘genialite’, pani spisovateľka.”

Ak si myslíte, že neviete dopísať ten váš príbeh preto, lebo ste lenivý, alebo nemáte dosť sebadisciplíny, nie je to pravda. Dôvod, prečo je písanie tak náročné je práve tento vnútorný kritik. Máme ho všetci – viac, alebo menej, ale tu na Slovensku som ešte nestretla osobu, ktorá by nemala tohto vnútorného kritika rozvinutého do samostatnej osobnosti s vlastným hlasom, myšlienkami a slušnou dávkou sarkazmu. Dobrá správa je – dá sa skrotiť. A ešte lepšia správa je – ak sa Vám to podarí, vie sa premeniť na veľmi užitočného radcu. Ale je potrebné mu nájsť jeho právoplatné miesto.

KRITIK A JA

Ako spisovateľka som už s mojím vnútorným kritikom mala niekoľko vážnych rozhovorov a väčšinu času sme dokonca aj kamaráti. A preto, keď sa prvýkrát ozval ten malinký hlások, čo sa ma pýtal, či skutočne viem, kto som tak som ako prvé kontrolovala tohto kritika. Či sa nesnaží len podložiť mi polená pod nohy, ako má občas vo zvyku.

Lenže… ten malinký hlások neustával. A pravda je, že ešte aj teraz, keď o tom otvorene hovorím sa ma pýta stále tú jednu a tú istú otázku – vieš kto si? A prinútil ma priznať si jednu vec. Mám z tejto otázky strach. Ako by som si mohla priznať, že neviem kto som? Ako by som mohla, v mojich tridsiatich rokoch, keď robím niečo v čom som dobrá (psychológia) aj niečo, v čom som našla skutočnú vášeň (písanie), ako by som teraz mohla nevedieť kto som? Ako by som sa mohla cítiť “stratená”, keď podľa všetkých meradiel objektívneho sveta som sa už “našla”? 

sájdnout čiže poznámka povedľa: 

Nájsť sa znamená v niekorom období svojho života, najlepšie v puberte, začať zamýšľať nad tým kto ste a kým tá puberta skončí, tak na to v tom najideálnejšom prípade prísť. A potom máte vybavené do konca života a len nasledujete chodník, ktorý ste zistili na prahu svojej dospelosti, že máte nasledovať. Najlepšie ak vidíte presne tie míľniky, ku ktorým sa pokúšate dostať a v správnom časovom úseku sa tam aj dostanete. Keď to vyjde, pravdepodobne úspešne umlčíte ten tenký hlások, čo sa stále pýta, jak keby nemal čo iné robiť, kto si? Kto skutočne si? Ale to len predpokladám. Ja musím priznať, že som sa nenašla. Aspoň zatiaľ nie.

TAK DOKELU KTO TO VLASTNE SOM?

Viete čo, neviem. Som si istá len tým, že patrím do čeľade človečenstva, ženského pohlavia. Vlastním obrovskú zmes túžob, snov, chýb a bolestí a niekde pod tým všetkým je také svetielko, ktoré svieti a hovorí: Nevzdaj to! Mala som už veľa rolí, stále ich veľa mám, niektoré sa zmenili a mnohé sa pravdepodobne ešte zmenia. Viem kam by som sa chcela dostať, ale pravdepodobne sa dostanem trochu inde ako plánujem. A trochu inak a bude to také, aké si teraz neviem predstaviť. Viem, že cesta predo mnou má veľa zákrut. A ja nevidím ani cez tú prvú. A viete čo? To je úplne v poriadku.

SLOVO ZA SLOVOM

Možno aj vy máte v sebe taký ten malý hlások, ktorý sa vás pýta, kto ste. Možno máte v sebe takého kritika, ktorý vám hovorí, že ľudia okolo vás sú lepší, schopnejší, šikovnejší a vlastne podstatne viac kúl. (A pravdepodobne tí šikovnejší, schopnejší ľudia majú takého istého kritika v sebe, ktorí im hovorí, že vy ste tí schopnejší, šikovnejší. Život je niekedy presne takto paradoxný.) Tak ak to tak náhodou máte – som s Vami. Tiež sa nad tým zamýšľam, tiež denne stretávam, alebo vídavam ľudí, ktorí sú šikovnejší a schopnejší ako ja. A to aj napriek karanténe. 

A čo keď, čo keď je to o tej ceste? Čo keď je to o každom tom kroku, ktorý spravíme, čo keď je to o tom svetielku, ktoré nám vraví, aby sme to nevzdávali, ani v tie ťažké dni?

„Každý príbeh sa dá napísať len slovo za slovom. Rýchlejšie to nejde.“

Vraj keď sa Gándhího spýtali, čo je jeho správa pre ľudstvo, tak povedal: “Môj život. Môj život je moja správa.”

Čo keď je náš život našou správou? Čo keď náš príbeh je presne to, čo máme svetu povedať? Čo keď naše kroky sú tou najväčšou inšpiráciou, akou vieme v živote byť?

Každý príbeh sa dá písať len slovo za slovom. Rýchlejšie to nejde. A myslím, že náš život, v jeho celej hĺbke aj šírke je a bude odpoveďou na tú veľkú otázku, kto vlastne sme. Viem, že ja sa budem o to minimálne pokúšať. 

Pozdravujem Vás z mojej cesty životom,