Príbeh Ymayny | Mágia samoty, neistoty a neznámej cesty

Stromoroh, posledné útočisko prírody pred ničivým dopadom ľudkých rozhodnutí. Miesto s jasnými pravdilami, ktoré platili od začiatku vekov. Každý tvor tam má svoju úlohu. Každý správca mágie vie kam patrí. Všetko funguje stále tak isto ako na začiatku. Teda, fungovalo. Kým nezačal Strom Anat, prvý strom, ktorý kedy vyrástol, umierať. 

To je svet, ktorý sa schováva v knižke Dvere v kúte sveta. Prvej knihe, ktorú som mala tú česť napísať. 

Zrazu bolo všetko inak. Mágia sa vymkla spod kontroly, v boji za jej záchranu zomreli mnohí a tí, čo ostali, prestal veriť, že sa veci môžu zmeniť. Do takéhoto sveta prišla Ymayna. Bola iná. Nemala jasnú úlohu. Nebola ako ostatní správcovia mágie. Bola kríženec.

O Ymayninom pôvode sa toho vie veľmi málo. Sama o ňom veľmi nevie.  Vieme len, že v sebe spája dve mágie Stromorohu. Mágiu Prastarých – harmonickú mágiu Stromu a mágiu vzdušných elfov.

Nikdy neexistoval niekto ako Ymayna. Nikdy predtým sa mágie neskrížili. Prišla do Stromorohu v čase, keď sa veľké spoločenstvá správcov zmenili na malé hŕstky posledných. No aj napriek tomu nikto z nich netušil a ani si nevedel predstaviť mieru samoty, korú prežívala ona. Bola sama od úplného začiatku. Bola jediná. A nemala vôbec nikoho, kto by rozumel tomu, čo prežívala.

Niekedy rozmýšľam nad tým, koľko takých Ymáyn žije okolo nás a ani o tom nevieme. Koľko ľudí ostalo samých, posledných alebo jediných v situáciách, ktoré si nikto z nás nevie predstaviť. A teraz, keď sme zavretí za dverami našich bytov a domov, myslím, že o samote sa všetci učíme trochu viac. Každý z nás ju v nejakej miere prežíva. Teraz viac ako inokedy.

Dlho sa zdalo, že Ymayna nemá žiadnu mágiu. Dokonca sa hovorilo, že ju nemá práve preto, že v sebe kríži dva rôzne druhy mágie a že je to proti všetkým pravidlám. A Ymayna tomu verila. Verila, že je omyl prírody. A tak sa rozhodla odísť do podzemných trpasličích tunelov, kde už nechodil takmer nikto. A ak tam aj ostali nejakí trpaslíci, tí boli ku nej aspoň zdvorilí.

Možno na to zabudla, a možno si to neuvedomila, no trpasličie tunely sú spletité. Netrvalo dlho a stratila sa v nich. Sama, uprostred labyrintu, v úplnej tme, zrazu zistila, že sa nemá koho opýtať na správnu cestu. Nie je nikto, kto by jej povedal, kadiaľ ísť. Vtedy jej došlo ako veľmi sa napriek svojej inakosti spoliehala na to, čo jej hovorili iní. Ale teraz to nešlo. Bola sama. Úplne sama. Až vtedy si prvýkrát vo svojom živote dovolila uvidieť to. Nemohla sa predtým schovať. Bola sama. Pred sebou samou nemala kam utiecť.

Keď sa nad tým zamyslíme, koľkokrát v živote sa pýtame druhých na to, kto skutočne sme? Koľkokrát veríme, že sme pekní, úspešní, atraktívni, doplňte si sem, čo chcete, až vtedy, keď nám to potvrdia ostatní? A koľkokrát si na tieto otázky odpovedáme sami? 

Ymayne tieto otázky preleteli hlavou až vtedy, keď sa zem pod jej nohami začala triasť. Na hlavu sa jej sypala hlina, ked si položila tú poslednú otázku. Prečo čakám, že mi budú vedieť odpovedať? Nikto z nich nevie, kto som lepšie ako ja sama! Z čírej bezmocnosti rozhodila rukami a zaprela sa do stien tunela a… niečo v jej vnútri sa pohlo. Akoby praskla škrupinka, ktorá schovávala jej skutočné ja celú tú dobu. Pod rukami jej vytryskli zlaté pramienky, ktoré sa ako korene rastlín zavŕtavali do stien tunela. Svietili okolo nej a zem pod ňou sa chvela stále menej a menej až kým sa celkom neupokojila. To bolo prvé zemetrasenie, ktoré zastavila vlastnými silami. Našla svoju mágiu.

Bolo to zvláštne, od tej doby sa necítila nikdy sama. Bolo jedno, čo si myslel svet, v jej prípade Stromoroh, vedela kto je a to to jej dávalo odvahu a silu. 

Pochopila, že že Stromoroh okolo nej sa mení. Rozumela tomu, prečo správcovia, ktorí fungovali rovnako odkedy vznikli, nedokázali túto zmenu vidieť, dokonca ani vnímať.  Pochopila, prečo je to také ťažké. Lenže vedela, že jediné, čo môže umierajúci Stromoroh zachrániť, je nebáť sa skúšať niečo nové, robiť veci inak a nebáť sa toho, že sa to nepodarí. 

Myslím, že nikdy ten náš svet nestál pred takou veľkou zmenou ako teraz, nikdy predtým nepotreboval Ymayny, ktoré sa s odvahou púšťajú do nových vecí. Aj keď majú strach. Aj keď si nie sú isté, či idú správne a aj vtedy, keď spravia chyby.

Ymayna z knižky našla v podzemných tuneloch Jadierko a Lieskovca. Vtedy netušila, kto sú a ako sa tam dostali, ich úloha sa ukázala až omnoho neskôr. Našla aj dávno zabudnutý Dolný kút, bránu medzi Stromorohom a svetom ľudí.

Ísť cestou, ktorou sme ešte nikdy nešli je desivé. Prežívať to, čím teraz prechádza celý svet je strašidelné, a je úplne normálne, že v nás spúšťa búrku pocitov. No tak, ako Ymayna v tmavom tuneli počas zemetrasenia našla svoju mágiu, rovnako na nás v tej búrke čaká tá naša mágia. V tých najťažších momentoch, v tých chvíľach, keď máme pocit, že to už viac nezvládneme, ak to nevzdáme, nájdeme ju. Nájdeme seba samých. A to je mágia silnejšia než akékoľek zemetrasenie.

Myslím, že do istej miery každý z nás, nosíme v sebe takú jednu nepochopenú Ymaynu. Takú časť, na ktorej otázky nemôže odpovedať nikto iný len my sami. Tú, ktorú sa pred svetom často snažíme skrývať, lebo je iná ako ostatní. No práve Ymayna pozná cestu von z tmavých tunelov. Práve ona skúša veci inak. A práve vďaka nej do umierajúceho Stromorohu mohla vstúpiť nádej. A na svete nie je nič silnejšie ako nádej.

Držte sa milí moji. Dáme aj túto jazdu.