Ako ošúpať citrón | Praktické rady z karantény, alebo keď nám svet dáva citróny máme spraviť limonádu, či?
Mám kamošku, čo má rada citróny. Dáva ich všade a má pravdu, obvykle výrazne vylepšia chuť . Z času na čas sú aj témou našich rozhovorov. Hlavný otázka pri citrónoch je – dajú sa ošúpať ako pomaranč? Nikdy sme to neskúsili, veď načo.
Je ešte iná vec, ktorú som dlho neskúšala „lebo načo”. Vstávať skoro ráno. Vstávala som, tak aby som stihla ísť do roboty v rozumnom čase a spať som chodila proste neskoro. Až kruhy pod očami, večná únava a podlomené zdravie ma nakoniec presvedčili, že takto to ďalej nejde a po naštudovaní mnohých videí z jútúbu, som tomu zasvätila február. A teraz, na začiatku apríla môžem povedať, že vstávam ráno ešte pred šiestou. A mám z toho radosť. Si predstavte.
Mágia rána
Zobúdzam sa na prvé lúče slnka, ktoré mi zasvietia do spálne. Vstávam pomaly. Budík (na mobile) mi zvoní z kuchyne a keď sa na to cítim, vstanem a vypnem ho. Teraz, v tieto krásne dni chodíme so Sárou hneď von. Vyjdeme do prázdnych ulíc a ostrý vzduch, najčerstvejší z celého dňa ma úplne preberie.
Ráno kopec nad mojím sídliskom patrí iba Sáre, divým tvorom a mne. Vtáčiky spievajú o dušu a ešte aj púčiky sa viac ponáhľajú vyrásť.
Ponorka dní
Wee all liive in a yellow submarine… (ak sa vám ešte nespieva táto pesnička, tu ju máte. Kľudne si ju zaspievajte, nebudete sami. Je veľká šanca, že si ju spievam s vami ;))
Kiežby som dokázala mať celé dni rovnako krásne ako tieto rána. Som naozaj šťastná doma, užívam si ticho tohto zvláštneho obdobia a všetky príležitosti vidím priamo pred sebou, len ich využiť… no a tu nastáva problém. Všetko mi trvá dvakrát tak dlho ako by som chcela. Toľko vecí chcem spraviť, skúsiť, naučiť sa, robiť… popri povinnostiach, ktoré nemôžem vynechať sa to jednoducho nezmestí. A tak to často proste vzdám hneď na začiatku a neurobím nič.
A vôbec nepomáha, že je mi jasné, že iní ľudia okolo mňa to majú podstatne horšie ako ja. Niektorí prišli o prácu, alebo zarábajú podstatne menej, alebo musia zvládať robiť prácu z domu a zároveň učiť svoje deti… viem to. Keďže som psychologička, často s nimi rozprávam. A hovorím im, čo môže pomôcť a zároveň viem, aké je to náročné, lebo byť len sama so sebou je náročné.
Konieckoncov, mať ponorku z vlastnej osoby je celkom nepríjemná vec.
Škôlkarska múdrosť z „jaskyňe”
Už som spomínala, že som psychologička. V tomto období sa snažím byť aspoň trochu v kontakte s rodičmi detí, ktorí ku mne chodia, alebo patria pod „moje” škôlky a školy. Prvá vec, ktorú im hovorím, je vytvoriť si s deťmi režim. Špeciálne ak majú škôlkarov. (Praktická vsuvka – ak máte doma súrodenca, alebo dieťa v škôlkarskom veku, tu majú celkom dobré a hlavne STRAŠNE VEĽA nápadov, čo s nimi robiť doma. Možno to využijete. Koniec praktickej vsuvky). Deti potrebujú režim, aby nezabudli, to, čo ich pani učiteľky naučili. A viete čo? Aj ja potrebujem režim, aby som nezabudla, čo som sa naučila. Aj keď rátať do šesť by som (hádam) nezabudla, ale vstávať pred šiestou to už určite áno.
Nehovoriac, že keď som doma, vyrušujú ma úplne iné veci ako tie, čo ma obvykle vyrušujú v robote. Zo začiatku mi nedošlo, že aj nasekať si do dňa milión vecí, je o “rušení seba samého” a že aj povysávanie bytu trvá nejakú chvíľu (aj keď vďaka veľkosti môjho bytu to nie je také hrozné.)
Viete koľko je priemerná doba, za ktorú sa vrátite späť do činnosti, ktorú ste robili po tom, ako vás niečo/niekto vyrušil? Tipnite si. Schválne, prestaňte čítať a vymyslite číslo. Máte? Je to takmer 24 minút. Je to viac, jak ste si mysleli? Hej, viem. Je to viac aj ako som si ja myslela. Zistila som to z audioknihy „Company of one” od Paula Jarvisa. Počúvam ju pri umývaní riadu. To mi pripomína ďalšiu vec.
Mne sa neeechceee
Na toto som prišla minulý týždeň. Čím dlhšie som doma, tým náročnejšie je robiť činnosti, ktoré aj tak nerobievam rada. V mojom prípade je to upratovanie, konkrétne umývanie riadu. Ja tak strašne nerada umývam riad! Vedela by som napísať celú knihu o tom aké je hrozné umývať riad a jak neskutočne sa mi nechce. Najhoršie je, že keď ho konečne umyjem, tak za sekundu sa zase niečo nájde a samé od seba sa to zašpiní, aby som mohla znova niečo umývať. Toho riadu je minimálne desaťkrát toľko koľko skutočne jem. Aaggrhghr.
Pravdou je, že som riešenie až tak nehľadala. To je výhoda (a zároveň nevýhoda) keď bývate sami. Okrem mňa nikomu inému nevadilo, že mám všade špinavý riad. Sára sa fakt nesťažuje.
No tá audiokniha pomohla. Zvyknem počúvať audioknihy, alebo podcasty v autobuse, cestou do práce (čo teraz pochopiteľne nerobím). No na túto som bola zvedavá, tak som si ju pustila a zistila som, že sa pri tom celkom dobre umýva riad. (Len ju musíte mať na sluchátkach). A viete čo? Je to podstatne lepšie. V mojom vlastnom byte je príjemnejšie bez tej zvyčajnej hory riadu. A ja sa cítim ako superhrdinka. Nehovorím, že nemám nikdy neumytý riad. Len neostáva v dreze tri dni
(nie že by sa mi to niekedy stalo… haštag nemuselabysomosebeuplnevsetkoprezratitbasimajhranice). Ehm. No audioknihy. Rozhodne počúvajte audioknihy, keď chcete umyť riad.
Čo keď nemáte radi audioknihy? To je úplne v poriadku, našťastie nie sme všetci rovnakí. Možno niekto z vás rád umýva riad (fakt?). Poučenie z tohto príbehu je, že pridajte ku neobľúbenej činnosti niečo, čo robíte radi. Sú veci, ktoré sa dajú spojiť a na rozdiel od problému, máte činnosť na ktorú sa budete tešiť. Funguje to. 😉
Jééj
Ale tá najdôležitejšia vec, na ktorú som prišla je… tešiť sa z maličkostí. Že sa mi dnes nepodarilo napísať polovicu mojej knihy, dva nové blogy, umyť a vydezinfikovať celý byt, ísť na hodinovú prechádzku, cvičiť jógu, meditovať a posilovať zároveň? Že som v skutočnosti nespravila ANI JEDNO a ani kúsiček z týchto vecí? Nevadí. Lebo… ja som cez deň pracovala. Normálne jak v robote, ale z domu. A možno, som umyla riad (jeej). A možno… som napísala jeden blog o tom ako (ne)zvládam, ale zvládam, ja to ZVLÁDAM túto situáciu. Aha, veď mám ďalší blog napísaný, aha ani riadu nie je veľa, aha ráno sme sa so Sárou prešli, aj keď len kúsok, a vonku rastú fialky a prvé púpavy. Krása. Taký krásny deň. Toľko sa toho podarilo. A na chvíľu som dokonca aj spomalila :).
Och a ako teda ošúpať ten citrón? Normálne tak jak pomaranč. Ale zjesť ho celý naraz je celkom náročné. Skúsme to radšej po kúskoch. 😉
Držte sa a nestrácajte nádej,
Listy od Bašky
Poznáte tie zimomriavky, keď Vám príde list do schránky? Prihláste sa sem, a z času na čas Vám príde Jeden taký zimomriavkový list do emailu.
Vždy budete vedieť, čo je nové v Kúte sveta.
