Tajomstvá spisovateľky I. | Ako volať na múzy

„Keď som bol malý aj ja som napísal knihu. Pastelkami na tatkove faktúry zo zadnej strany.”

„Celú pubertu som skladala básne. Mám napísaných zopár pesničiek, ale nestoja zaveľa.”

„ S kamošmi sme mali kedysi časopis. Strašne rád som ho klepal na starý písací stroj po dedkovi.”

„Napísala som 500 stranovú fanfikciu k Harrymu Potterovi. Mám rozpísané asi dva romány, ale… veď to poznáš. Nemám čas.”

„Vždy som chcela písať príbehy, ale po pár kapitolách ma to prestalo baviť. Veľmi obdivujem, že si to dotiahla až do konca.”

To sú reakcie, ktoré dostávam vždy, keď  poviem, že píšem. Prvé je také, že „Vážne? Aj ja som to skúsil…” a za tým prichádza „ale…”. A niekedy to má tretí krok, kedy ich ohromí, že ja som knižku dopísala až do konca. 

Zo začiatku ma tieto reakcie prekvapovali. A priznám sa, aj trochu mrzeli. Myslela som si, že moja túžba napísať príbeh je originálnejšia. Nemohla som byť ďalej od pravdy. Samozrejme, že nie som originálna. Veď rozprávanie príbehov je staré ako ľudstvo samo.

Táto maľba vznikla pred približne 7000 rokmi pred naším letopočtom v Lýbijskej púšti. Schválne, či v nej nájdete príbeh.
Zdroj: wikipedia.org Clemens Schmillen - Own work, CC BY-SA 3.0

Ako však ten príbeh nájsť a dotiahnuť ho až do konca?

Kto rozpráva príbehy?

Nájsť  príbeh a dotiahnuť ho do konca – znie to ako výzva pre spisovateľa. A aj je.  Keď sa však nad tým na chvíľku zamyslíte, tak každý rozpráva príbehy 

  • o svojom vlastnom životeKeď som bol malý chodil som do lesa ku jednému smreku, pod ním som plakal, keď ma doma bili. Ešte stále stojí, len vrch má už zlomený. Spolu sme rástli spolu aj pôjdeme,
  • o svojich snochraz si kúpim gitaru a naučím sa hrať. Potom budem vedieť zahrať ukázať pesničky, čo som zložil,
  • o veciach, ktoré spravili, alebo vyrobilitoto je deka, ktorú som uháčkovala minulý mesiac. Páči sa ti?
  • svojím vlastným životomvšetci potrebovali počuť o klimatickej kríze, tak som si sadla pred švédsky parlament a štrajkovala za našu planétu.

Poznáte ten pocit, keď nedokončíte príbeh, čo ste začali? Stále sa vám točí v hlave a pýta sa von. Tak ako to, že je také ťažké ho dokončiť?

Kto sa bojí, nech nechodí do lesa. Či?

Zistila som, že je niekoľko dôvodov, prečo niekedy nedokončím príbeh.

Prvý sa volá nechce sa mi. Zo všetkých dôvodov najzatracovanejší dôvod. Komu sa nechce, ten je lenivý. Že? 

Druhý sa volá nemám čas. Ten je vlastne nechce sa mi len v bledoružovom.

Obidva dôvody však majú spoločný korienok a nie je to lenivosť. Je to to, že iné príbehy nám proste prídu v danú chvíľu dôležitejšie.

Ten najťažšie zvládnuteľný je tretí dôvod. A tým je strach. Totiž tie najdôležitejšie príbehy nám naháňajú hrôzu. Na začiatku nevieme, kde skončia. Niekde vo vnútri vieme, že ich vôbec nemáme pod kontrolou. Čo keď nás zavedú niekam, kde sme nechceli ísť? Čo keď o nás odhalia niečo, čo dlho skrývame? Čo keď si ani nevieme predstaviť, čo sa môže stať, lebo nevieme ani trochu  čo je pred nami?

Bojím sa. 

Och, len dve slová. Tak ťažké ich priznať. A ešte ťažšie je nepovedať hneď po nich, ale neboooj… Neboj sa. Necíť strach. Schválne, kedy ste si naposledy priznali, že sa bojíte? A predsa…

Myslím, že my dospelí sa bojíme omnoho častejšie ako deti. Predovšetkým, takého toho nevidieteľného „čo na to povedia ostatní”. Schválne, kedy ste naposledy robili niečo, čo sa vymyká spoločenským štandardom? Kto z vás má napríklad vo svojom repertoári tanečných krokov tento?

Kto sa bojí, nech v lese tancuje

Spraviť  prvý a niekedy „ten ďalší” krok  naháňa na začiatku strach. Je to tak a je to v poriadku. 

Báť sa dá toľkých vecí – dá sa báť neprijatia, dá sa báť úspechu, že nie sme dosť dobrí, že to nezvládnem a sklamem seba, alebo druhých, že je to vlastne chyba, že spravím chybu… 

Tou výzvou však je spraviť ten prvý krok. A potom ďalší. Budúcnosť ešte nie je napísaná a kým ku nej nedokráčame, nezistíme, čo v nej je. A ten krok musíme spraviť teraz. S tým, čo máme dnes. Takí akí sme dnes. Nie zajtra, nie „keď zhodíme päť kíl”, nie „keď budeme mať veľké bicepsy” – dnes. Teraz. A keď je to ťažké a strašidelné… tak vykročíme tancom.

Tancovať tak, ako keď sa nikto nepozerá

Tancovali ste už niekedy, keď sa nikto nepozeral? Na obľúbenú pesničku, ten rytmus, tá melódia, akoby vám z duše hovorili a nedalo sa inak, proste vaše nohy samé od seba začali vydupávať tóny, boky sa rozhúpali, hlava rozkývala a bolo jedno, či je to krásne, moderné, ale ten pocit… na chvíľu na tú malú chvíľu ste boli len vy. A rytmus. Až kým neskončila pesnička. Alebo niekto nevošiel do miestonosti. Alebo ste sa náhodou uvideli v zrkadle a zahanbili ste sa.

Dnes už viem, čo bol hlavný a najväčší blok prečo som nepísala skôr. Dlho trvalo kým som bola schopná uvidieť seba samu v zrkadle.

Cesta za múzami

Ak chcete nájsť svoj príbeh, musíte za múzami. A tá vaša býva presne tam, kde vaše srdce búcha svojím vlastným rytmom. Spieva a tancuje a rozpráva príbehy. A počujete ju iba vy.

Prečo je to také desivé?

Naše osobné múzy sú skutočne naše. Nepodobajú sa na svet s jeho pravidlami. Majú svoje. Cítia pocity, ktoré si nechceme pripustiť. Túžia po veciach, po ktorých nechceme túžiť. A niekedy neskutočne bolia. Niekedy sú zakliate do démonov, ktorí nás strašia v nočných morách.

Verím, skutočne verím, že odkliať múzy je ako otvoriť cestu do zázračnej krajiny. Vedie tam veľa ciest. A dá sa po nich kráčať veľa spôsobmi. Môj obľúbený je po nich tancovať.

Nič nie je také oslobudzujúce ako tancovať. Skutočne tancovať. Tak ako tancuje všetko vo vašom vnútri. Divoko aj pomaly. Čudne. Mimo rytmus sveta. V rytme vášho srdca.

V týchto chvíľach prestanú existovať všetky konvencie. Na chvíľu sa rozplynú všetky tie hlasy, čo nás v hlave napomínajú. Som len ja a pohyb a kto to prichádza cez ten závoj? Že by to bol môj príbeh?

Prajem Vám inšpiratívny týždeň s múzami,

Aj Vy máte radi ten pocit, keď Vám príde list? Prihláste sa tu a ja Vám raz do mesiaca jeden pošlem. Jeho obsah je listové tajomstvo, ktoré nájdete len v emaili!

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *