Ani neviem koľko dní mi pretieklo pomedzi prsty. Ani vo chvíľach, keď som sa vrátila späť z minulosti som Ťa nevidela. Prevalcovali ma skutočné aj vymyslené povinnosti, ktoré ostali nevyriešené a ja som pred nimi radšej utiekla späť do môjho brlôžka. Nie do minulosti, ale do fantázie. Tej krajiny, kde každého démona porazím lusknutím prstov a hneď potom vyjde slnko a všetko je ľahké a jednoduché a len o trošku krajšie ako skutočný život. Presne o tú trošku, po ktorej tak veľmi túžim. Teda možno ani netúžim, len sa mi nechce ju vytvárať v skutočnom živote a tam v tej fantázii sa o ňu vôbec netreba snažiť. Tam je všetko jednoduchšie.
Lenže Ty, drahá prítomnosť, si neodišla. To nie je Tvoj štýl. Stále si tu. Aj teraz. A znova. Neodchádzaš ani neprichádzaš, ale proste si. Tento týždeň si mi to pripomínala celkom bolestivo. Moje telo utŕžilo pri každej tvojej pripomienke jednu modrinu. Je nedeľa a ja som už celkom ubolená a hýrim farbami. A uznávam, že som na Teba zabúdala.
A som Ti vďačná. S každým zakopnutím (tento týždeň doslova) si ma vrátila späť ku Tebe. S každou bolesťou si mi pripomínala rany, ktoré potrebujú ošetriť. A s každým nádychom, že sa to stále dá. A že skutočné liečenie príde len s Tebou. Práve teraz.
Ako to robíš milá prítomnosť? Vždy som sa Ťa chcela opýtať ako vieš zároveň ostať stáť a zároveň stále kráčať dopredu. Nikdy sa nestretneš s minulosťou a budúcnosťou a predsa si ich súčasťou. A možno… možno Ty si s nimi neustále, ale s nami, s ľuďmi sa stretávaš priamo len Ty. O tých druhých vieme len snívať, alebo spomínať. No Ty, Ty si skutočne tu.
A Ty si tá, cez ktorú utvárame tie ďalšie dve. A tým aj celý život. Aká to mágia. Ako vravel Snape na hodine elixírov, tu nám nepomôže žiadne švihanie prútikov a predsa len málokto naozaj pochopí jemné umenie namiešania dokonalého elixíru… rovnako aj Ty si mágia dostupná a prítomná všetkým, ale len málo z nás Ťa dokáže naozaj uchopiť. Myslím, že tí, ktorí to dokázali, určite dokážu aj lietať a robiť iné čarodejné kúsky. Lietanie musí byť jednoduchšie ako uchopiť prítomnosť.
A predsa Ty nosíš kľúč ku všetkým našim snom a budúcnostiam. A ukazuješ cestu. A je na nás, či si vezmeme presne ten kúsok, ktorý ktorý nám patrí danom momente, alebo sa zavalíme očakávaniami a túžbami až kým nás nepritlačia na zem a mi zas a znovu stratíme príležitosť posunúť sa o schodík bližšie k miestu, kam chceme ísť.
Za tú dobu, čo sa poznáme viem, že to necháš celé na mňa. Nebudeš ma nikam nútiť ísť. Nebudeš mi hádzať prekážky pod nohy. Len mi z času na čas pripomenieš, že si stále tu. A budeš stále tu, či si Ťa budem všímať, alebo Ťa ignorovať. Kde berieš toľko trpezlivosti?
Si veľmi múdra, priateľka moja. Videla si ma ako dieťa, kedy sme sa kamarátili úplne prirodzene, videla si ma rásť a strácala si ma pre fantáziu, pre spomienky, sny, pre bolesť aj trápenie. A videla si ma kráčať ku tebe späť. Ty si sa vôbec nezmenila. Nechala si ma ísť, keď som potrebovala, privítala si ma, keď som pochopila, že len cez Teba sa dostanem tam, kam chcem.
Ďakujem Ti za to, milá prítomnosť. Ďakujem, že sa môžem vždy spoľahnúť na fakt, že nikdy neodídeš. Že budeš stáť stále verne a neochvejne TU.
Nech sú Tvoje dni plné krásnych momentov,
