Vždy to začne veľkou vzrušujúcou myšlienkou. Uu, ja budem spievať na pódiu. Och, aké skvelé by bolo vlastniť reštauráciu. Vau, napísať ten príbeh, ktorý mi sedí v hlave už desať rokov. Alebo možno, čo tak začať písať blog?

 Tá myšlienka je druhá najlepšia časť. Práve vznikla, všetko na nej je nové, a často s ňou prichádzajú ďalšie myšlienky ako, jasné zapíšem sa na nový kurz spevu, alebo kúpim nový zápisník, aby ten príbeh vyzeral dobre (och tu som bola tak strašne často), alebo začnete googliť na internete „ako založiť reštauráciu”, alebo… poznáte to? Lebo ja až príliš dobre. V tejto časti sa obvykle zaseknem. Teda, pravdupovediac, tam som si zvykla zaseknúť, keď som bola trochu mladšia. Teraz som múdrejšia, čiže sa zasekávam na tej ďalšej časti. Nazvyme ju:

Prvé kroky

Prvýkrát som si to uvedomila, keď som sa rozhodla, že napíšem knihu. Bola som v tom čase v Anglicku a vedela som, že písanie je niečo, čo chcem v živote robiť. Konkrétnejšie písanie príbehov. V mojich snoch som vždy konkrétna. Presne teda písanie fantasy príbehov, ktoré budú mať myšlienku a budú inšpirovať druhých ľudí (veľmi konkrétna). Lenže narazila som na jeden problém. Od čias kedy som dopísala moju diplomovú prácu, vždy keď som si sadla ku písaniu, sa mi v bruchu zatočili vnútornosti do takého malého vystrašeného uzlíka. Bála som sa písať. Znie to smiešne, lebo na písaní na prvý pohľad nie je nič strašidelné. No, skúste si niekedy sadnúť za stôl, zoberte pero a papier a napíšte svoje najtajnejšie myšlienky a už navždy si ich hocikto prečíta a presne zistí, kto ste, ako píšete (hrozne samozrejme), že ste chodiace zlyhanie na všetkých úrovniach ľudského bytia… no povedzte úprimne, neušli by ste pre takými myšlienkami? Ja som ušla. Utekala som od písania, po ktorom som v hĺbke duše nesmierne túžila, niekoľko rokov. 

Mrazivá lekcia z jazierka

Toto je najlepšia fotka jazierka, ktorú som našla. Je na koláči, ktorý sme s Naďou upiekli a znázorňoval celú dedinu, kde sme boli.

To, čo mi v skutočnosti najviac pomohlo bolo malé jazierko na konci údolia, kde som bývala. Doslova sa volalo Na konci údolia – Back of the Dale. Tu je v koláčovej verzii, ktorú sme vytvorili s kamarátkou Naďou. Jej meno si zapamätajte, je pointou príbehu.

Naďa sa totiž chodila každé ráno do tohto jazierka kúpať. Možno ste neboli v Yorkshire a neviete, tak vám poviem. Je tam zima. Back of the Dale je veľmi studené aj za letného počasia. Možno by sa zohrialo, keby svietilo slnko, ale v Yorkshire tak často slnko nesvieti. 

Ani neviem ako som došla ku tomu, že som sa rozhodla jedno ráno ísť si zaplávať s ňou. Viem len, že som sa jedno strašne studené ráno ocitla na okraji dreveného móla, triasla sa od zimy a hovorila si prepánajána prečo? Načo Naďa vedľa mňa povedala: 

Nemysli a skoč! 

Teda ona povedala Dont think just do it! lebo je Ruska a síce majú naše jazyky blízko, no vždy sme sa bavili anglicky. Ale fungovalo to. Skočila som do mrazivého jazierka, zaplávala asi desať temp a vyskočila von. Nikdy som sa necítila viac živá a hrdá na seba ako vtedy. 

Napísať knižku bol dlhší proces, ktorý vám možno raz porozprávam, no pre tento príbeh nie je až taký podstatný. No zakaždým, keď som sa posadila za stôl, otvorila počítač, či zošit prvá myšlienka bola táto. NEMYSLI A SKOČ! Nie vždy som sa ku tejto vete dopracovala, no pomaly a postupne sa mi podarilo predbehnúť všetky úzkosti, strachy aj vnútorných kritikov (áno, mám ich viac a niekedy si odporujú navzájom) a výsledok môžete nájsť dnes už aj na poličke kníhkupectva.  Moja kniha Dvere v kúte sveta je žijúcim dôkazom toho, že sa dá prekonať strach a že sny sa plnia, ak sa odvážime vyjsť im v ústrety.

Teraz sa začína ďalší úsek mojej cesty a veľmi ma teší, že sa na ňu vydávate so mnou (prvý kus sme už prešli ;)). A aj napriek tomu, že už mám vonku jednu knižku, nie je o nič menej strašidelná. Tá cesta sa volá kutsveta.sk a je to tento blog, ktorý práve čítate. Tu skáčem z naozaj vysokého mostíka, ktorý sa chvíľami zdá neprekonateľný. Ešte v decembri som o písaní blogu, alebo skladaní webstránok nevedela vôbec nič, ale… napísať tento článok je ako vyjsť zo studenej vody s vedomím, že ste prekonali samých seba. A to je tá najlepšia časť.

Tak vitajte v kúte sveta a ak máte svoj príbeh o prekonaní samých seba, môžete sa oň podeliť v komentári.

S odvahou vpred!

Aj Vy máte radi ten pocit, keď Vám príde list? Prihláste sa tu a ja Vám raz do mesiaca jeden pošlem. Jeho obsah je listové tajomstvo, ktoré nájdete len v emaili!

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *