Milujem písanie. Milujem príbehy. Milujem hovoriť a písať príbehy. A do máločoho sa musím tak nútiť ako do písania. Prečo? Pýtate sa vy, pýtam sa ja a tiež genrácie spisovateľov predo mnou, z ktorých veľká časť (aj keď nie všetci, to by som klamala) sa museli do písania nútiť a stálo ich to veľa síl. Za tú dobu, ktorú píšem som našla niekoľko vecí, ktoré môžu za to, že nepíšem viac konzitentne.
Dôvod prvý záludný – iné veci
Toto je strašné, ale v živote musí človek robiť plno vecí. Napríklad ísť z času na čas na záchod. Z času na čas upratať. Chodiť do práce (to asi aj častejšie ako len z času na čas) a niekedy sa aj potrebuje stretávať s inými ľuďmi.
Na to, aby som ja osobne vedela písať sa musím dostať do “zóny”. Musím svoju hlavu presvedčiť, že to, na čo sa má práve teraz zamerať je len a len toto písanie pred ňou. A všetko ostatné musí pna tú chvíľu prestať existovať.
Nie je to jednoduché. Ja sa ešte stále učím sedieť a písať a neriešiť milión iných vecí okrem toho a učím sa napríklad aj vypnúť si zvonenie v čase, kedy píšem. Dosť to pomáha. Ale , ako vravia v anglicky hovoriacich krajinách “struggle is real”, tento problém skutočne existuje. A ak nepíšete, tak by ste sa divili ako náročné to je.
Nádej pre tých, ktorý s týmto stále bojujú: vidím na sebe., že časom sa to zlepšuje. Dosť pomáha meditácia a po pár mesiacoch, čo sa jej pravidelne venujem, cítim, že som o dosť lepšia v sústredení. Ak chcete skúsiť meditovať, osobne odporúčam aplikáciu Oak – je super a zadarmo!
Dôvod druhý krutý – sebaubíjanie
Myslím, že každý z nás má takého vnútorného editora. Je to podľa mňa ďalšia osobnosť, ktorá v nás žije (áááá). Má jedinú úlohu – sabotovať všetko, čo robíte. Keď píšete býva nesmierne hlasná. Často ju počuť aj v iných situáciach, obvykle presne v momente, keď vychádzate zo svojej komfortnej zóny. No a po tom, čo nás v nej úspešne udrží nastáva ďalšia fáza – hore spomínané sebaubíjanie. “Ty si fakt nenapísala ten blog, čo si chcela? Čo si namiesto toho robila? Ako dlho si sa nepozrela na ten rukopis, čo máš rozpísaný už polroka? No milá moja, čo tu chceš len kysnúť a ľutovať sa do konca života, že si sa nikam nedostala, kde si chcela?”
Brr. Veľmi nepríjemné stavy. A viete čo? Aj tie sa dajú zvládnuť a pomáha na to moja obľúbená vedná disciplína a aj aktívna profesia – psychológia.
Vďaka mojim znalostiam zo psychológie viem, že na tieto stavy pomáha jediná vec a to sebaprijatie. Trochu lásky pre seba samu. A tak si v týchto chvíľach sadnem a objímem sa. A poviem si, že je to v poriadku. Nie každý deň zvládneme všetko, čo sme si naplánovali a nie každý deň dokážeme pracovať na plný výkon. Stále sa dá skúsiť odznova. A ten vnútorný editor akosi v týchto situáciach stratí hlas, alebo si spomenie, že vlastne sme v ten deň dokázali niečo iné, na čo môžeme byť hrdí – napríklad našli štvrlístok :). Alebo prečítali dve kapitoly z knihy, ktorú sme už dva mesiace odkladali (Je úžasné, že si sa ku nej znova dostala, hovorí vnútorný hlas namiesto kritiky). Nezabudnite sa mať radi. A prijať aj svoje potknutia a nedokonalosti. Sme na ceste. Sme ľudia. Učíme sa.
Dôvod tretí zákerný – nedostatok inšpirácie
Áno aj toto sa stáva. Najhoršie to je, keď mám pocit, že mi ide hlava vybuchnúť od nápadov a ani jeden nie je dosť dobrý na pokračovanie príbehu, alebo na ďalší blog. Ako by povedali komiksové postavičky v neriešiteľných momentoch: Uurgh…!!
Prečo život tak strašne nedáva zmysel? Ja mám pocit, že príbehy sú ako také prúdy niekedy v krajine kreativity. A ľudia, ktorí ich chcú rozprávať vyrábajú nástroje a spôsoby ako na tieto prúdy naskočiť. Niektorí sa do nich zaháknu štetcami a farbami a príbeh prúdi po plátne. Iní na neho nastúpia celým svojim telom a príbeh povedia tancom. Ďalší a to používajú sofistikovanú techniku – fotoaparáty, kamery, alebo počítačové softvéry…
Niekto ako ja použije všetko čo má poruke. Obvykle pero a papier.
Nemať inšpiráciu je ako plachniť po mori a dostať sa do hluchého miesta. Nad vami svieti slnko, vládne bezvetrie a vy čučíte uprostred mora. V hlave vám beží “Toto by mala byť zábava, nie?” ale nie je. Je to frustrujúce nič.
Ale aj na toto existuje riešenie . A to, vytiahnuť pádla a pádlovať. Hocijakým smerom. Proste niekde.
Pri písaní to vyzerá tak, že začnete písať. Hocičo. Bez zmyslu. Bez cieľa. Z mojich skúseností po čase (obvykle kratšom ako by ste predpokladali) narazíte na prúd. Teda príbeh. A vtiahne vás dnu a ak sa ho budete poriadne držať (a nezačnete robiť iné veci, ani sa bičovať za to, že ste ho našli až teraz) napíšete poriadny kus. A niekedy ho dopíšete aj celý. Ako ja napríklad teraz tento príspevok. Uf. A to som myslela, že to dneska už nedám :).
Vytvárať príbehy je poriadne dlhá cesta plná nepredvídateľných zákrut. A nádherných momentov. A tak ako hlavný hrdina z románu – na konci cesty ste inou osobou ako na jej začiatku. A to stojí za to, no nie?
Myslím na Vás,
Vaša, veľmi na seba hrdá, že dopísala tento článok,