Vôňa kávy a chuť dňa | Záleží na tom v rámci života?
Milujem rána. Mám rada ten pocit, keď ma na tvári pošteklí prvý lúč svetla, keď sa vedľa mňa pomrví môj pes, keď si uvedomím teplo periny a z kuchyne mi zvoní budík mojou obľúbenou pesničkou. Pomaly postupne sa prebúdzam. Zvykla som si ráno chvíľu meditovať a veľmi mi to pomáha preladiť sa zo snovej ríše na realitu. Postavím vodu na čaj a upracem suché riady v kuchyni. Spravím si raňajky a kávu. Mám veľmi rada dobrú kávu. Keď ju dobre pripravím zamieša do kávovo horkých chutí aj jemný čokoládový nádych. A je mierne kyslastá ako ovocie.
Mávam aj iné rána. Zazvoní mi budík a v mojej hlave nabehne zoznam vecí, ktoré musím za ten deň urobiť. Z nejakého dôvodu mám pocit, že ich musím spraviť hneď naraz úplne všetky. Nemeditujem, lebo na to nemám čas, dám variť vodu a zároveň si umývam zuby, pripravujem raňajky, česem sa a robím kávu. Tá je najdôležitejšia v takéto rána. Vypijem ju v autobuse. Obvykle ani nevnímam ako chutí.
V obidvoch prípadoch môžem mať rovnako veľa povinností. V obidvoch prípadoch idem do práce. A predsa je jasné na prvý pohľad, že sú tieto scenáre iné. Prečo je to tak? Prečo raz je ráno krásne a inokedy vyslovene hnusné?
Dôležitosť ruličiek z toaletného papiera
Pamätáte si, keď sme boli malí a rolky z toaletného papiera mali svoje čaro? Dalo sa ich priložiť k oku a sledovať svet cez “dalekohľad”. Ešte lepšie boli rolky z tých kuchynských utierok, lebo tie sú dlhšie a dá sa cez nich dívať tak po pirátsky. Okrem toho, že s takým ďalekohľadom je svet akýsi vzrušujúcejší a trochu viac pripomína divoké moria a neznáme svety. Je to celkom zázračné ako taká rolka (pardon, ďalekohľad), vie zmeniť pohľad na svet. Všetko ostatné prestane existovať okrem tej jednej ceruzky na stole, alebo varechy v hrnci, alebo oka nášho brata, ktorý sa pozrie z druhej strany tesne predtým ako nám tento poklad vytrhne z ruky.
(Ak ste nikeedy rozmýšľali nad tým, ako na túto situáciu najlepšie reagovať, ja som za klasiku. Zakričte “HÉÉÉÉJ?!” a rozbehnite sa za ním. Ak ho nechytíte, je celkom veľká šanca, že tá naháňačka bude takmer rovnako vzrušujúca ako vlastniť ďalekohľad.)
15 minút
Myslím, že cez taký vnútorný ďalekohľad sa pozeráme vlastne neustále. Neviem, či na neho máme jedno slovo. Ale myslím, že na neho máme jednu otázku. Na čom záleží? A odpoveď na ňu… to je to, čo vidíme. Ak mi ráno záleží na tom, aby som sa príjemne zobudila, dávam pozor na to, aby som vnímala každý jeden krok, ktorý ma ku tomu dovedie. Ak mi viac záleží na tom, aby som rýchlo všetko spravila, budem sa ponáhľať.
Vraj bolo zistené, že z dosiahnutia cieľa, ktorý si vytýčime, sa tešíme priemerne 15 minút. Pätnásť minút? Chápete, že sa ženieme a utekáme životom kvôli nejakým pätnástim minútam? Koľko času, koľko energie, koľko krásnych aj škaredých dní tým pätnástim minútam obetujeme?
Keby tak existovala nejaká alternatíva… alebo že by?
“Nedá sa mať hotovo. Lebo už je hotovo.” (Nie je to môj výrok, ale autora nepoznám. Tak sem dám že anonym.) Anonym
Odkedy začala pandémia všimla som si, že „byť doma” vytvára taký zvláštny tlak na produktivitu. Ja som si povedala, že čo všetko cez toto homeofficovské obdobie vyriešim – upracem celý byt, každý deň napíšem blog, dokončím knihu, budem fotiť každé ráno… a ako sa rozprávam s ľuďmi okolo, tak to máme všetci veľmi podobne. A všetci sme narazili na ten istý problém. Nejde to.
Som už doma takmer dva mesiace a z mojich pôvodnych cieľov som nedodržala ani jeden. Aspoň nie tak, ako som si predstavovala. Paradox však je, že som spravila toho omnoho viac ako som mala v pláne. Len sa to s mojimi plánmi málo zhoduje.
Naprv som sa užierala z toho, že nestíham všetko, čo chcem. Veľmi mi záležalo na tom, aby som spravila všetko a hneď. Fakt, že sa to jednoducho nezmestí do dňa som ignorovala. Neúspech som riešila pozeraním videí o produktivite. Poznáte to?
A v jednom z nich povedali tú zázračnú vetu.
"Nedá sa mať hotovo. Lebo už je hotovo."
Lekcia od Olafa
Nie je sa kam ponáhľať. Nie je prečo sa ponáhľať. Nedá sa dostať k naším cieľom rýchlejšie. Vždy to trvá presne tak dlho ako to potrebuje trvať. A viete čo? Všetky chyby, kroky vedľa a “problémy”, tie sú dôležitou súčasťou cesty. Vďaka nim zisťujeme, kadiaľ ísť. Kde sú naše hranice, čo vlastne presne chceme robiť, alebo tá najdôležitejšia otázka – je to pre nás naozaj dôležité?
Tak som sa rozhodla, že namiesto toho, aby som sa neustále sústredila na to, čo chcem dosiahnuť, sa budem sústrediť na túto úžasnú cestu, plnú prekážok a problémov, ale aj nádherných momentov, skúseností a radosti. Chcem kráčať po ceste. Užívať si každú minútu.
A viete čo? Je to veľká sranda. Vrele odporúčam. Akosi omnoho viac tancujem pri varení. A viac si spievam za počítačom. A častejšie idem vonku len tak. A ten cieľ? Ono sa na neho nedá len tak jednoducho zabudnúť. Stále viem po čom túžim, stále sa tam chcem dostať, ale viem, že tam musím proste dokráčať. Alebo sa doplaziť. Alebo tam dotancovať. To rozhodnutie je na mne :).
Ktorý spôsob si vyberiete vy?
Nech Vás Vaša cesta teší, presne tak ako si prajete,
PS: Nezabudla som na toho Olafa. Vážne. Tu je.
Listy od Bašky
Poznáte tie zimomriavky, keď Vám príde list do schránky? Prihláste sa sem, a z času na čas Vám príde Jeden taký zimomriavkový list do emailu.
Vždy budete vedieť, čo je nové v Kúte sveta.
